Dezilúzia

Päť rokov. Veľké percento môjho života. Vysoké číslo. Príjemný pocit. Poddávam sa . Hneď na to sa bránim. Zdá sa mi, že mi niečo horkne v ústach. Ale opäť je to príjemné. Na chvíľu zasa nie. Čudný pocit. Všetko je ukryté v mojom vnútri. Nechcem ďalší kopanec. Radšej takto, potichu. Nechcem byť bitá. Všetko je krásne. Občasné mraky rýchlo odoženiem. Vymyslené dialógy. Je presne taký. Ideál. Tableta sa však pomaly rozpúšťa. Čo to cítim? Horkú chuť?

Veľa svetiel. Víno. Tanec. Deň D sa začal. Predstavy sú úžasné. Už cítim to čaro. Ale nesmelo sa vkráda čosi. Čoraz viac to vrieska. Precitnem. Ideál padá. Ďalší za ním. Domino? Všetko padlo. Deň D? To sa tableta rozpúšťa. Rozpúšťa celú stavbu. Stavbu toľkých rokov.

Nie! To nie je tak. Všetko stojí, Mosty, domy. Neprehrala som.

Lepšie sa pozri. Nemalo to základy. Nero spálil Rím.

Ešte pár mesiacov. Zvláštny stav. Skúsiť vodu? Rím je veľký.

Dobre. Nedbám.

Čítam návod. Tableta sa nemá drviť. Nemá sa rezať. Treba ju rýchlo prehltnúť. Zapiť vodou.

Prehltla som. Horkosť zmizla. Za týždeň som zabudla. Zabudla som na horkosť v ústach. Občas zazriem tabletu. Leží ticho na stolíku. Už mi nenaháňa strach. Viem. Stačí rýchlo prehltnúť.